Studená vojna je dobrá, tvrdí ruský analytik

Russians_Perevalne_military_base
  • By Andrej Matisak

Rusko predpokladá vojnu. “Bol by to konflikt o zdroje, ktorých má byť nedostatok. Verejne o tom hovoria predstavitelia ruského generálneho štábu od februára 2013,“ tvrdí ruský vojenský analytik a komentátor denníka Novaya Pavel Felgenhauer.

Expert tiež v rozhovore vysvetľuje konanie Moskvy a to, ako si Rusko predstavuje usporiadanie Európy.

felgenhauer1Ako bude Rusko reagovať na posilnenú predsunutú prítomnosť NATO na východnom krídle aliancie?
Tiež robíme cvičenia, pripravujeme sa na rôzne možnosti. Súčasťou toho sú masívne manévre, ktoré majú otestovať, nakoľko sme schopní mobilizácie ozbrojených síl. V zásade je to príprava na možnú veľkú vojnu.

Pokladáte vojnu za reálny scenár?
Je to predčasné tvrdenie. Ale ako to vidia ruské vojenské kruhy, veľká vojna môže prísť okolo roku 2030. A pripra­vujeme sa na to dlhodobo. Súčasťou toho je veľký program modernizácie zbraňových systémov, ozbrojených síl a zvyšovanie vojenských výdavkov. Rusko však momentálne nie je pripravené na to, aby sa pustilo do rozsiahleho konfliktu. Samozrejme, že sa nedá vylúčiť náhodná eskalácia. Mali by sme sa snažiť zo všetkých síl, aby k tomu nedošlo. No to, čo sa momentálne deje, nie je až také zlé.

Čiže napätie vo vzťahoch medzi Západom a Ruskom nevnímate až ako taký veľký problém?
Obe strany si ho uvedomujú a došlo k istému inštitucionali­zovaniu momentálneho stavu. Je to dobrý znak. Poskytuje to istú úroveň stability. Netreba sa báť studenej vojny. Studená vojna je dobrá. Lebo čo je alternatívou? Skutočná vojna. Je potrebné si to uvedomiť. Ale aj to, že momentálne sú názorové rozdiely medzi Západom a Ruskom neprekonateľné. Bez ohľadu na to, či budeme viesť dialóg. Rusko je však pripravené na vlastný kompromis.

Čo to znamená?
Bolo by to niečo ako Jalta II. Ale keby to aj lídri podpísali, nepredpokladám, že by to mohlo byť akceptovateľné pre parlamenty zúčastnených krajín.

Keď hovoríte o Jalte II, išlo by o delenie Európy. O čo má v takom prípade Rusko záujem?
O tom sa dá rokovať. Okrem Ukrajiny. Tá je naša. Ruskí predstavitelia hovoria o ruskom a ukrajinskom národe ako o jednom, ktorý je len momentálne umelo rozdelený. Moskva však vie byť pragmatická. Ide o to, že Rusko má záujem o obranný perimeter. Už som spomenul, že predpokladá veľký konflikt, ku ktorému by mohlo dôjsť niekedy v rokoch 2025 až 2030.

Bola by to vojna o zdroje, ktorých má byť nedostatok. Verejne o tom hovoria predstavitelia ruského generálneho štábu od februára 2013. Čiže ešte pred udalosťami na Kryme. Ukrajina je pre ruský obranný perimeter dôležitá. Pre Moskvu je euroatlantická integrácia Kyjeva neakceptovateľná.

Lebo Rusko to vníma tak, že teraz sa o tom len hovorí, ale do roku 2030 budú tanky, rakety a lietadlá NATO v Charkove. Takže Ukrajina je naša. Čo si o tom myslia Ukrajinci, Rusko nezaujíma. Moskva však môže o iných veciach diskutovať. Napríklad, že Vilnius je váš, ale Kišiňov je už náš. Kaukaz tiež. V zásade sa Rusko orientuje na bývalé hranice Sovietskeho zväzu. A ešte ho zaujíma špeciálny štatút pre bývalé krajiny Varšavskej zmluvy.

Ako by mal vyzerať?
Tak, že rozmiestňovanie vojakov v tomto regióne by si vyžadovalo súhlas Ruska. Moskva to navrhla. Predstava je taká, že Rusko by mohlo vetovať všetky zmeny týkajúce sa vojenskej oblasti. Neviem, ako bude vyzerať budúcnosť, ale v tejto chvíli je neproduktívne o tom diskutovať. Keď sa však prezidentom USA stane Donald Trump, keď Francúzsko bude viesť Marine Le Penová alebo Nicolas Sarkozy, svet sa môže zmeniť. Azda prídu lídri, ktorí budú chcieť urobiť s Ruskom takého dohody.

V tejto chvíli sú však ideologické rozdiely medzi prezidentom Vladimirom Putinom a nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a francúzskou hlavou štátu Françoisom Hollandom väčšie, ako boli medzi Josifom Stalinom a Winstonom Churchillom na Jalte v roku 1945. Stalin aj Churchill boli imperialisti. Obaja uznávali sféry vplyvu. V tejto chvíli je nemožná podobná dohoda medzi Západom a Ruskom, ktorú by obe strany podpísali a ratifikovali. Neznamená to však, že musíme ísť do vojny. Lepšie je mať inštitucionali­zované vzťahy blízke studenej vojne.

Môže to fungovať?
V roku 2014 Západ po Kryme panikáril. Nevedel, čo sa deje. Teraz je už reakcia Západu premyslenejšia. Rusko nechce vpadnúť do Poľska, Rumunska ani do Pobaltia. Existujú však problémové body ako Kaliningrad. V Pobaltí sa môže stať, že sa zrazia ruské a americké lietadlo a budeme mať krízu. Problémom je aj východ Ukrajiny. V Donbase nedôjde k priamej konfrontácii Ruska a Západu. Ale eskalácia konfliktu je možná.

Rusko však stále dúfa, že už nebude musieť ísť do veľkého konfliktu a Ukrajina vybuchne zvnútra. Politicky, sociálne a ekonomicky. Samozrejme, Moskva je k tomu ochotná prispieť. Prezident Putin si Európu predstavuje ako koncert veľmocí. Z tohto hľadiska žije v 19. storočí. Putin je človekom minulosti, ani nepoužíva počítače, nemá ich rád, nedôveruje im.

Snaží sa koncert veľmocí aplikovať aj v Sýrii, presvedčiť Washington, že to funguje. Teda, že USA a Rusko rozhodnú a ostatní sa prispôsobia. Môžete si aj ponechať svoju demokraciu. Nie je to problém. Tak ako Fínsko počas studenej vojny. Na Západe často zaznieva, že Rusko je nevyspytateľné. Nie je to tak. To, čo robí, má svoju logiku. Je jedno, že si na Západe poviete, že koncert veľmocí a sféry vplyvu nefungujú. Ale Rusko tento koncept sleduje.

FOTO: Anton Holoborodko