Keď NATO neurobí nič, bude to horšie

6472_554986644547337_1053332835_n
  • By Andrej Matisak

NATO na summite vo Varšave, ktorý sa začína v piatok, definitívne potvrdí vyslanie štyroch práporov do Pobaltia a Poľska. V rámci výcvikových aktivít sa do posilnenia východného krídla zapojí aj Slovensko. “Niekedy je lepšie jasne nakresliť deliace čiary a povedať, že toto je naše a ubránime si to. Nemáme najmenší záujem na zhoršovaní už aj tak napätého stavu. To, čo robíme, má slúžiť na upokojenie situácie,“ pripomína slovenský veľvyslanec pri Severoatlantickej aliancii Tomáš Valášek.

Andrej Matišák

NATO posilňuje svoje východné krídlo. Je to skutočne nevyhnutné?
Žiadna krajina v Severoatlantickej aliancii nemá ani jednotky, ani peniaze, aby robila niečo navyše. Posilnenie je však nevyhnutné, lebo cítime, že musíme vyslať jasný signál. Preto v regióne Pobaltia budú prítomné nielen miestne sily, ale aj aliančné jednotky. Signál spočíva v tom, že NATO stojí za svojimi členmi. Že v prípade, že niekto prekročí hranicu aliancie, tá bude konať. NATO zareaguje ako 28 krajín a nesmú o tom byť žiadne pochybnosti. V tom spočíva pointa vyslania jednotiek do regiónu. Širším cieľom, ktorý sledujeme, je odradiť akéhokoľvek vyzývateľa, či Rusko, alebo niekoho iného, od pokušenia urobiť niečo proti členskej krajine NATO. Dokážeme to tak, že od začiatku bude absolútne jasné, že aliancia je pripravená, má vyslané jednotky a že v prípade akejkoľvek agresie okamžite zakročí.

Je potrebné obávať sa agresie?
Som si vedomý toho, že je to rozhodnutie, ktoré je aj na Slovensko vnímané citlivo. V aliancii chápeme, že v členských krajinách sú ľudia, ktorí sa pýtajú, či možno trocha neprilievame olej do ohňa. Či to, čo robíme, je naozaj potrebné. Je normálne, že ľudia chcú žiť vo svete, v ktorom opatrenia tohto typu nie sú potrebné. Všetci by sme najradšej žili vo štvrti, kde nie sú ani ploty, ani zámky, v ktorej sa všetci poznáme a máme sa radi. Nanešťastie po agresii proti Ukrajine a vojne v Gruzínsku v roku 2008 dnes taká situácia vo východnej Európe nie je. Za týchto okolností by bolo nezodpovedné neurobiť nič. Niekedy je jednoducho rozumnejšie vyslať jasný signál odhodlania, že sú hranice, ktoré sa neprekračujú, a že sú kroky, po ktorých prídu následky. Môže to mať upokojujúcejší vplyv na situáciu, ako keby sme neurobili nič. Niekedy je lepšie jasne nakresliť deliace čiary a povedať, že toto je naše a ubránime si to. Nemáme najmenší záujem na zhoršovaní už aj tak napätého stavu. To, čo robíme, má slúžiť na upokojenie situácie.

Lenže Rusko už povedalo, že bude reagovať na kroky NATO. Takže je otázne, či sa situácia naozaj upokojí.
Aliancia nemá na výber v tom, či Rusko v reakcii na naše kroky niečo urobí, alebo neurobí. Moskva už dlhšie koná. Či už hovoríme o agresii proti Ukrajine, či o veľkých investíciách a navýšení síl na hraniciach. Tu by som chcel ešte upozorniť na jednu vec. Objavujú sa názory, že aliancia obkľučuje Rusko, alebo že dáva dokopy sily, ktoré by mohli byť použité ako základ agresie proti Rusku. Matematicky, logicky a ani inak to však nesedí.

Ako to bude vyzerať?
Aliancia plánuje rozmiestniť štyri práporné skupiny, čo je spolu asi tritisíc ľudí. Popritom ešte USA pošlú asi približne jednu brigádu. Spolu to teda bude asi päť- až šesťtisíc vojakov, ktorí prídu do Pobaltia a Poľska. Pozrime sa však cez hranicu. Len v západnom vojenskom okruhu majú ruské ozbrojené sily niekoľko armád, teda niekoľko desiatok tisíc ľudí. Len nedávno Moskva oznámila zvýšenie počtu vojakov o ďalšie dve divízie, čo je približne dvadsaťtisíc ľudí. Nepomer v tom, čo má dispozícii aliancia a čo Rusko, je zásadný. S takými silami, ktoré vysiela NATO, nie je možné hovoriť o prípravách na agresiu. Ako som povedal, nesedí to ani matematicky, ani logicky.

Nakoľko sa Slovensko zapojí do posilnenia východného krídla?
Rozhodnutia už avizovali náčelníci generálnych štábov visegrádskej štvorky na nedávnom stretnutí. Zvažujeme vyslanie ľudí do Pobaltia. Aby posilnili aliančnú prítomnosť v regióne za účelom výcviku. Budú cvičiť sami aj v spolupráci s miestnymi silami. A má to aj symbolický rozmer, že nenechávame spojencov v napätej situácii bez pomoci.

Konflikt je nepravdepodobný a nikto si ho neželá. Bolo by však v jeho prípade NATO skutočne schopné ochrániť východné krídlo?
Nepôjdem do detailov vojenských plánov, ktoré sú vo vysokom stupni utajenia. Nikto v aliancii však nie je paranoidný, čo sa týka Ruska. Nemyslíme si, že existuje tajný plán na agresiu proti NATO, ktorý sa spustí zajtra či pozajtra. Reálne sa však obávame miestneho nedorozumenia, ktoré by mohlo viesť k eskalácii napätia. Je to scenár konfliktu, ktorý nevznikol plánovane, ale živelne. Rozmiestnenie aliančných síl dáva jasný signál, že NATO je už od prvého momentu pripravené reagovať na akékoľvek dianie na východnej hranici, teda že nikomu sa neoplatí eskalovať napätie.

Hovoríte, že nikto v NATO nie je paranoidný, čo sa týka Ruska. Na druhej strane však z aliancie znejú názory, že Moskva vedie proti Západu hybridnú vojnu, že sa snaží podkopať systém, v ktorom žijeme.
Pri našich plánoch a rozhodnutiach, ktoré budú prijaté vo Varšave, vychádzame z toho, že na východnej hranici je situácia, keď Rusko jasne signalizuje, že nielenže nepripustí ďalšie rozšírenie NATO, ale je proti tomu aj ochotné použiť ozbrojenú silu. Jasne to urobilo v Gruzínsku v roku 2008. Myslíme si, že je to aj súčasť toho, prečo sa začala vojna proti Ukrajine v roku 2014. Zároveň evidujeme z ruskej strany aj snahu obnoviť akúsi mocenskú sféru vplyvu, ktoré by zahŕňala niektoré krajiny bývalého Sovietskeho zväzu. Je to realita, z ktorej vychádzame. Neteší nás to. Ako aliancia sme dúfali v úplne iný vzťah s Ruskom.

Aký?
Nielenže sme dúfali v iný vzťah s Ruskom, ale asi dvadsať rokov sme na tom pracovali. Od začiatku, keď sa uvažovalo o rozširovaní NATO, tak sa zároveň rozbehla veľmi intenzívna konverzácia s Ruskom. Aby bolo jasné, že to, čo aliancia robí, nie je namierené proti Moskve. NATO sa prvý raz po studenej vojne rozšírilo v roku 1999. Ešte predtým, v roku 1997, aliancia podpísala s Ruskom dohodu, že budeme budovať partnerstvo. Že zásadne nenavýšime sily oproti stavu v roku 1997. Aliancia vytvorila Radu NATO-Rusko. Diplomati z Moskvy sedeli bok po boku s kolegami z NATO. Mimochodom, Rusko je v abecede hneď vedľa Slovenska. Teda pri zasadnutiach rady sedí ruský veľvyslanec vedľa mňa. Rusko malo bezprecedentný prístup k rozhodovaniam aliancie. V rámci znižovania možných obáv Moskvy z protiraketového systému, ktorý vytvárame, sme Rusku ponúkli vyslanie jeho ľudí do veliteľských štruktúr. Nikto z členských krajín nemá záujem na konfrontácii. Veď v momente agresie proti Ukrajine sme plánovali spoločnú vojenskú operáciu s Ruskom.

O čo išlo?
Malo sa to týkať spoločného zaistenia chemických zbraní v Sýrii. Teda až takto dobre bol prepracovaný náš vzťah. Rusko sa však rozhodlo vydať inou cestou. Cieľom NATO je však zabrániť zhoršeniu situácie a vrátiť sa k vzťahu partnerstva. Ale je to na Rusku.

Nakoľko je NATO jednotné v odpovediach na výzvy, ktoré mu hrozia? Aj slovenský premiér Robert Fico kritizoval posilňovanie aliancie na východe. Proti veľkému poľskému cvičeniu Anakonda sa zase ozval nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier.
Poviem niečo, čo sa bude zdať heretické od veľvyslanca pri aliancii. Jednota v aliancii je tak trocha preceňovaná. Je až úsmevná predstava, že 28 krajín bude mať na rôzne hrozby rovnaké pohľady. Estónsko bude vždy vnímať Rusko inak ako napríklad Portugalsko. Pre polohu, pre históriu, pre súčasné vzťahy. Preto testom aliancie nikdy nemôže byť, či vnímame každý problém rovnako. Či už v rámci jednotlivých krajín, alebo medzi spojencami navzájom. Nikdy to tak nebolo. Testom NATO je, či dokážeme napriek rozdielom prijať nielen politicky priechodné, ale aj vojensky a politicky zmysluplné rozhodnutia. Spojenci si vedia sadnúť, dohodnúť sa ako krajiny, ktoré spájajú určité hodnoty a základné pravidlá hry. Štáty NATO nie sú jednotné. Majú trochu odlišné dejiny, rôzne zemepisné polohy a nepozerajú sa na svet tými istými pohľadmi. Testom aliancie nie je to, či je jednotná, ale či je efektívna. A posledných dvadsať-tridsať rokov hovorí samo za seba.